Tvorba a dielo

           Martin Kukučín vstúpil do literatúry roku 1883, kedy uverejnil v Národných novinách svoju prvú poviedku Na hradskej ceste.
Znalosť dedinského prostredia, obrovská láska k prostému ľudu, triezvy postoj ku skutočnosti a realisticky vyhradená literárna kultúra mu umožnili od úplného začiatku prinášať do našej literatúry nové hodnoty a umelecky zobrazovať život. Množstvo jeho diel tematicky kotví v prostredí dolnooravských dedín, ktorých životný štýl, myslenie, jazyk a kultúru prenášal do svojich diel.
Jeho začiatočnícke práce tvoria dve skupiny. V prvej sú väčšinou poviedky z remeselníckeho prostredia: Čo komu súdenô, Falošnosť, Život – ľúbosť a publikované obrázky: Čas tratí – čas platí , Máje, Pán majster Obšíval, Susedia a aj spomínaná poviedka Na hradskej ceste. Druhú skupinu tvoria realistické črty z dedinského prostredia: Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, HodyObecné trampoty. Už z názvov týchto diel cítiť, že v nich autor reagoval na každodenný život, zvyky a problémy ľudu žijúceho na dedine.
V rokoch 1884-86 Kukučín umelecky dozrieva v Jasenovej, Šoprone a v Prahe, kde tvorí  poviedky a črty ako Z teplého hniezda, Panský hájnik, Na svitaní, Veľkou lyžicou, Sviatočné dumy, Pozor na čižmy a všeobecne známu poviedku Rysavá jalovica (1885) humorne zobrazujúcu život dvoch susedov Adama Trnku a Adama Krta a ich nedorozumenia týkajúceho sa rysavej jalovice. Podstatou týchto diel je prienik do cítenia a psychológie postáv zobrazený aj v jednej z najlepších Kukučínových poviedok Neprebudený (1886). Dielo je štúdia psychiky dedinského mrzáka Ondráša Machuľu, ktorý sa stane obeťou lásky k Zuzke Bežanovie. Je to jedna z mála Kukučínových prác s tragickým koncom. Ďalšia poviedka O Michale (1886) je pokusom o prehĺbenie sa k spoločensko-dobovej podmienenosti charakterov a ľudských osudov.
Počas štúdií na univerzite Martin Kukučín pracoval v slovenskom akademickom spolku Detvan, kde čítal svoje práce a referoval o problémoch slovenskej, českej, ale i ruskej literatúry. Začal sa prejavovať aj ako publicista fejtónov a divadelných kritík. Roky strávené v Prahe mu pomohli umelecky dozrieť. Vyrovnáva sa s tolstojizmom, darvinizmom a poznáva aj nové estetické teórie, prúdy a filozoficko-politické koncepcie. Tieto silné impulzy sa odrazili v jeho štyroch prózach: Na obecnom salaši, Z našej hradskej, Pred skúškou a Na stanici
Svoje spomienky na študentské roky v Revúcej zakomponoval do prózy Úvod k vakáciám a do rozsiahlej novely Mladé letá (1889). Hlavnou myšlienkou novely je citový konflikt študentov Miška Jahodu, Ferka Putorisa a Eleny Zvarinovej. Takisto sa v nej upriamuje na život vzdelaneckých vrstiev. Mladé letá patria k vrcholným dielam Kukučínovej krátkej prózy pre psychologickú kresbu postáv, dynamickosť a poetickosť.
Spomienky na prácu učiteľa v Jasenovej sú obsiahnuté v poviedke Vianočné oblátky (1890). Za dejom sa skrývajú problémy  vzťahov inteligencie a ľudu.
Vrcholné obdobie poviedkovej tvorby predstavujú roky 1890-94. Kukučín prehlbuje ideovo-umeleckú koncepciu a zdokonaľuje kompozíciu. Paradoxy upadajúceho zemianstva, nového typu – kapitalistického podnikavca sú zobrazené v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie…(1890). Satiricky zobrazil mravy meštianstva a vypočítavú lásku v ďalšej poviedke Na podkonickom bále (1891). Typické Kukučínovské harmonizujúce vypointovanie má poviedka Zakáša – darmo je! (1891). Námetom je presvedčenie o prirodzenej dobrote ľudí. V poviedke Dve cesty je mravno-filozofickým prienikom do pomeru viery a poznania. V tomto období tvorí väčšinou krátke prózy ako Regrúti, Visitatio canonica, Tichá voda.
Svoje výborné rozprávačské umenie reprezentoval v poviedke Mišo (1892), kde ironicky vyobrazil vzťah sluhu a pána a v diele Nie milí, nie drahí (1892) plného humoru, irónie a jemnej lyriky.
Svoju prevažne poviedkovú tvorbu autor obohatil o diela, ktoré sám označil za “povesti”, no v podstate sú to tiež poviedky. V “povesti” Koniec a začiatok (1892) sa city stretávajú v konflikte so záujmom o majetok, čo bola jedna z hlavných myšlienok celého realizmu. Kukučín však túto tému ďalej nerozvíjal a v “povesti” Dies irae… (1893) sa orientoval na závažnú problematiku peňazí, charakterov a morálky celej spoločnosti. Zobrazil v nej starého úžerníka, ktorý pre peniaze a majetok zanevrel na vlastných synov. Do spoločensko-triednej podstaty problému však nenačrel, ale to riešil ako charakterovú vlastnosť jednotlivca.
Na záver štúdií v Prahe Kukučín ešte raz prešiel celou stupnicou svojej poviedkovej tvorby, čo sa týka tematiky aj žánru. Prešiel od drobnej humoresky Rohy (1893) a črty o spomienkach na svoje literárne začiatky Po deviatich rokoch (1893) cez prózu Do školy (1893) a sociálno- filozofickú poviedku Zo stupňa na stupeň (1893), až sa nakoniec prepracoval k Zápiskom zo smutného domu (1894).
V čase, keď začal pracovať na ostrove Brač, sa v jeho tvorbe začala objavovať próza len z tohto prostredia prehlbovaná jeho vlastnými problémami ako napríklad žánrové obrázky: Svadba (1896), Štedrý deň (1897) a Baldo et comp. (1900). Sú prepletené humorom, opismi prírody a takisto spojené s autorovou vnútornou problematikou spôsobenou nostalgiou za domovom. Tieto znaky sú nápadne vykreslené v poviedke Mišo II (1901).
Po tvorení rozsiahlych čŕt z Dalmácie začal tvoriť románovým spôsobom. Roku 1903 vychádzal na pokračovanie v Slovenských pohľadoch jeho prvý román Dom v stráni. Autor sa v ňom snažil vyobraziť triedno-spoločenskú diferenciáciu a jej odraz v ľudských vzťahoch. Je to román o rodine patriarchálneho sedliaka a o ľúbostnom vzťahu jeho dcéry Katice so statkárom Nikom. Keďže ich od seba oddeľuje obrovská priepasť medzi ich pôvodom, mravmi a výchovou, láska nevytrvá a Niko si za manželku vyberie ženu na úrovni – so svojej spoločenskej vrstvy.
Existuje veľa dohadov o literárnej tvorbe Martina Kukučína po príchode do Južnej Ameriky. Predpokladá sa, že sa na čas literárne odmlčal a znova tvoril až pred príchodom na Slovensko.
Po vzniku Československej republiky pripravil do tlače rozsiahlu románovú kroniku Mať volá (1926-1927) zachytávajúcu otázky človeka a spoločnosti. Kronika upriamuje pozornosť na slobodu práce, slobodu národov, vlastné šťastie človeka. Snaha autora bola riešiť vzťahy na báze humanizmu. V cestopisnej črte Prechádzka po Patagónii je zreteľné zachytávanie informácií z ciest, ale aj hľadanie domova.
Keď sa roku 1922 vrátil na Slovensko, zbieral a študoval materiály k historickým románom z čias národného obrodenia. Napísal romány Lukáš Blahosej KrasoňBohumil Valizlosť Zábor, ktoré bohužiaľ vyšli až roku 1929, po jeho smrti. Prototypom pre hlavnú postavu románu Lukáš Blahosej Krasoň bol básnik Samo Bohdan Hroboň a príbeh jeho lásky k českej vlastenke Bohuslave Rajskej. V diele sú zastúpené všetky vrstvy spoločnosti a ich pomer k národnej idei. Román Bohumil Valizlosť Zábor je návrat k oravskej tematike. Príbeh o pôsobení jasenovského farára Ctibora Zocha načrtáva vzťahy medzi jednotlivcami a vyššími spoločenskými celkami, ako je napríklad národ a aj vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi.
Poprevratové historické romány Košútky (1927), Klbká (1927), torzo Pred pekný domec a novela Rozmajrínový mládnik (1927) tvorili viaczväzkový cyklus – tetralógiu.
Oveľa menej prepracované a výrazné sú tri divadelné hry. Rozdiely spoločenských vrstiev, ekonomické a mravné zbedačovanie slovenskej dediny Kukučín rieši v hre Komasácia (v preklade názov Komasácia znamená sceľovanie pozemkov), ktorú dokončil ešte roku 1888 v Prahe, no bola publikovaná až roku 1907. Ďalšie hry boli Obeta (1924) a  Bacúchovie dvor (1930).
Rozsiahla tvorba Martina Kukučína znamenala pre slovenskú literatúru obrovský prínos. Jeho práce sú vďaka širokej tematike a dokonalej prepracovanosti plnohodnotnými dielami aj v dnešných časoch. Obsah
Celý dej románu Dom v stráni sa odohráva v chorvátskom prostredí na ostrove Brač, kde je Mate Berac, miestny sedliak, príkladom toho, že aj chudobný človek je schopný sa svojou nikdy nekončiacou pracovitosťou a húževnatosťou dostať k dobrému majetku, ktorý samozrejme aj zveľaďuje do čoraz krajšej podoby, jeho dom sa môže v mnohom rovnať, dokonca prevyšovať sedliacke.            Jeho dcéry Katica a Ivica sa pri príležitosti konania miestnych slávností v meste, diery (obdoba našich hodov), vyberú na sedliacku zábavu, ale Katica, krásne, kedysi jednoduché a nenáročné dievča, ktoré počas služby, z ktorej sa práve vrátilo, „napáchlo“ panskými zvyklosťami, sa začína nudiť, uvedomuje si, že sa zmenila a sedliaci už pre ňu nie sú hodnou spoločnosťou, preto nahovára sestru, aby išli skúsiť šťastie na panský bál. Katica stretáva Paška Bobicu, ktorému pred odchodom do služby dala sľub vernosti. Jej pýcha a nadutosť ju v tej chvíli natoľko pohltia, že ho z hnusu k úbohým sedliakom odmietne. Na panskej zábave sa cíti oveľa lepšie, pripadá si ako medzi seberovnými, ale keď si ju všimne Niko Dubčić, je radosťou bez seba. Katica je veľmi hrdá na to, že sa zapáčila jemu, bohatému, krásnemu a váženému zemanovi.            Ich vzťah sa uberá tou najlepšou cestou, Niko sa dokonca rozhodne ju požiadať o ruku, Katica samozrejme súhlasí. Jedinou prekážkou je vrstva, z ktorej pochádzajú. Kým Katicina mama, Jera, je veľmi rada, že v ich rodine bude urodzený pán, Nikova mama, vážená a predovšetkým veľmi múdra žena, šora Anzula, s ich nápadom nie je vôbec spokojná, pretože si ako nevestu pre svoje jediné dieťa vyhliadla Doricu Zorkovićovú, ktorú dokonca už odmala poslala do kláštora, aby tam získala len tú najlepšiu výchovu. Jej prehováranie, aby Niko odstúpil od ponuky sobáša, bolo neúspešné, avšak Niko si vzal k srdcu len jednu jej radu a to počkať presne jeden rok, aby zistili, či ich vzťah je naozaj natoľko silný, aby vydržal množstvo problémov, ktoré im život prinesie.            Aj ich okolie na túto situáciu reagovalo rozdielne. Nikov najlepší priateľ a znalec žien Paško Bobica vie, že je to len ďalší jeho výstrelok a jedného dňa si nájde seberovnú a Katica bude trpieť do konca života. Tohto istého názoru je aj jej otec, Mate Berac. Keďže chce pre svoje dcéry len to najlepšie, Katicu vediac, že ide iba o Nikov vrtoch, odhovára od sobáša. Len Katicina mama bola naozaj potešená ich láskou s vidinou zisku majetku a dobrého mena.            Prekážkou sa však stáva Paško Bobica, ktorý sa nemôže zmieriť s myšlienkou, že jeho drahá Katica patrí inému. Zandome sa na základe Katiciných sťažností rozhodne, že pošle Paška do služby. Jeho plán má skrytý úmysel. Neposiela Paška do mesta kvôli tomu, aby neprekážal vzťahu Katice a Nika, ale verí, že keď Paško zbohatne, Katica prejaví väčší záujem.
V tom čase sa Dorica Zorkovićová vracia domov z kláštora kvôli otcovej chorobe. Nika ihneď zaujme jej pôvab, vznešenosť, dobrá výchova a panské spôsoby. Začína sa na ňu pozerať nie pohľadom kamaráta, ale pohľadom plného obdivu a priazne. City ku Katici chladnú aj vďaka chamtivej Jere, v ktorej Niko vidí budúci obraz Katice. Anzula sa rozhodne, že Dorici pomôže a urobí z nej dobrú gazdinú. Celá rodina sa stretne na obede, ktorý pripravuje Dorica za pomoci šory Anzuly. Rodinnú atmosféru preruší nečakaný hosť, Katica. Keď Niko vidí Doricu a Katicu pri sebe, uvedomí si, že Katica nie je žena jeho snov. Napätie vyvrcholí rozpadom ich vzťahu.
Katica začína pociťovať k Nikovi obrovskú nenávisť a zlosť z toho, že poškvrnil jej meno. I keď sa jej Niko ospravedlňuje a berie vinu na seba, Katica mu nechce odpustiť.
Mate, ktorý už leží na smrteľnej posteli kvôli nečakanej chorobe, prehovára Katicu a snaží sa obmäkčiť jej zatrpknutosť. Jeho posledné želanie sa mu splní, Katica sa vráti k Paškovi a zmieri sa s Nikom, ktorý už šťastne prežíva vzťah s Doricou.