Druhá vlna slovenského realizmu (1900-1918)

V Hviezdoslavovom neopakovateľnom svete poézie a v Kukučínovom umelecky vyspelom prozaickom diele, v ich myšlienkovom odkaze, pokračuje druhá vlna realizmu v našej literatúre dielami Boženy Slančíkovej – Timravy, Jozefa Gregora – Tajovského, Jána Čajaka, Ľudmily Podjavorinskej, Janka Jesenského a Ivana Krasku. Mladší príslušníci realistickej generácie sa v úsilí o silnejší kontakt so skutočnosťou zriekli účasti na idealizácii národnej spoločnosti. Problematika, kto bude stáť na čele národného života, ustúpila u nich do úzadia a viac ich začal zaujímať proces rozvrstovania slovenského národného života. Vo vlastnej literárnej práci to znamená zvýraznenie záujmu o vnútorný život človeka, zameranie sa na jeho sociálnu situáciu, v akej sa nachádza, žije a pôsobí. V druhej vlne slovenského literárneho realizmu sa do popredia dostáva rozpad patriarchálnej rodiny, jej proletarizácia a s ňou súvisiaci úpadok. Celkom sa vytratil záujem o zemianstvo  a idealizáciu človeka len preto, že bol príslušníkom slovenského národa. Pohľad do vnútra národného organizmu priniesol so sebou nielen zblíženie skutočnosti s jej umeleckým zobrazením, ale aj prehĺbenie kritického prístupu ako základného príznaku realistickej umeleckej metódy. Namiesto veľkých záberov a vyzdvihovania národného života z prvej vlny realizmu, v ktorej bola ešte stále prítomná obrodensko-buditeľská a obranná podoba národnej literatúry, v druhej vlne realizmu sociálna problematika nútila spisovateľov rozlišovať aj medzi vlastnými, čiže príslušníkmi národného spoločenstva. Tým sa celkom prirodzene komplikoval vzťah medzi autorským subjektom a objektívnym, existujúcim stavom národnej spoločnosti.      Tendencia prekonať národnú koncepciu literatúry, ako ju sformovala prvá generácia realistov prostredníctvom Vajanského a Škultétyho, sa najskôr prejavovala v činnosti študentského spolku Detvan, založeného roku 1882. v deväťdesiatych rokoch sa na pôde Detvana zišlo viacero tvorivých osobností. V diskusiách sa kryštalizovali názory na literárnu tvorbu a vyhraňovali sa smerom s realistickej estetike. Odmietala sa sentimentálno-idylická literatúra a ideál sa hľadal v dielach pravdivo a kriticky zobrazujúcich súčasný slovenský život. Na základe týchto kritérií sa formovala tvorba literárne aktívnych členov Detvan, predovšetkým tvorba M.Kukučína, L.Jégého, neskôr J.G.Tajovského i ďalších. Nemalý vplyv na ich tvorbu mali aj kontakty so súdobými hodnotami európskej literatúry.       Na prelome storočí sa proti jestvujúcemu spôsobu a stavu spoločenského i kultúrneho života na Slovensku ostro postavili hlasisti. Bola to skupina mladých vzdelancov sústredených okolo časopisu Hlas. Hlasisti útočili na martinské centrum a vyčítali mu konzervativizmus. Základ národa videli v ľude, a preto zdôrazňovali drobnú každodennú prácu medzi ním, úsilie za lepšie hospodárenie a boj proti alkoholizmu. Z tohto dôvodu, podľa ich presvedčenia, by mala mať literatúra jednoznačne výchovný, kultúrno-osvetový zmysel. Slovenská literatúra však v tomto čase už bolo v dostatočnom pohybe, a tento pohyb sa nedal zastaviť.      K hlasistickej koncepcii sa kriticky postavil najmä predstavitelia novej vývinovej vlny v slovenskej literatúre, ktorí sa združovali okolo časopisov Dennica a Prúdy, a spoločne vystúpili v Zborníku slovenskej mládeže (1909). V zásadnej stati o novej slovenskej literatúre, publikovanej v zborníku, vystúpil František Votruba, ktorý osvietil širšie, nezúžené poňatie funkcie umeleckej literatúry. V druhej vlne vývinu slovenská realistický literatúra stráca vieru v účinnosť vyjadrovania národnoobranných ideí pomocou patetizovania národnej ideológie. V priamom prepojení na spoločenskú realitu pripútava svoj pohľad k sociálnej problematike života ľudových vrstiev. Uvoľňuje svoje väzby s ľudovou slovesnosťou, jej umelecká výpoveď sa stáva subjektívne naliehavejšou, a tým aj z hľadiska čitateľského dopadu spoločensky výraznejšou. Vznikajú diela, ktoré podávajú neprikrášlený obraz o živote najnižších ľudových vrstiev, čo príslušníci staršej generácie neraz pokladajú za ,,ponižovanie‘‘ slovenského ľudu. Oveľa viac autori využívajú karikatúru a satiru pri zobrazovaní života malomestských vrstiev. Objavujú sa aj diela s hlbokým prienikom do psychiky jednotlivca, v ktorých sa objavujú citové drámy sklamaných očakávaní a nesplnených životných túžob. Rozpory v duši človeka, nachádzame v dielach Ľ.Podjavorinskej, J.Čajaka, ale aj v prózach príslušníkov literárnej moderny.      Básnická tvorba mladej generácie na začiatku 20. storočia priniesla také radikálne zmeny v chápaní a v spôsobe písania, že práve ňou sa začína nová etapa vo vývoji slovenskej poézie. V porovnaní s Hviezdoslavom podstatne zjednodušila jazykovo-gramatickú zložku básní. Ústrednou témou poézie básnikov moderny je vnútorný citový život lyrického subjektu, ktorý sa stáva hlavnou ,,postavou‘‘ a základným problémom lyrickej výpovede.      Pričinením J. Gregora – Tajovského postúpil dopredu aj vývin slovenskej dramatickej literatúry. Tajovský uviedol do ,,ľudovej‘‘ hry živé dramatické charaktery, pričom základný konflikt bol blízky aktuálnej realite života.     V diele spisovateľov druhej vlny realizmu nešlo teda už o veľké realistické obrazy národného života, ale pozornosť spisovateľov sa obracala k životným detailom s úsilím analyzovať skutočnosť, preniknúť do vnútra človeka. Vyzdvihovanie národného kolektívu a jeho reprezentantov z prvej vlny realizmu nahradil v literárnych dielach spisovateľov druhej vlny drsný, ničím neprikrášlený detail ako usvedčujúci umelecký dokument o skutočnom stave národného života a človeka v ňom. Tým sa v dejinách slovenskej literatúry skončila éra zaostávania za literárnym vývojom ostatných európskych národov.